2023 PEEPING TOM (Be) – Diptych
21. a 22. júna 2023 / 19.00 hod.
Činohra SND
PEEPING TOM
Peeping Tom je belgický tanečný súbor, ktorý založili Gabriela Carrizo a Franck Chartier.
Všetko v Peeping Tom vychádza z hyperrealistického prostredia. Tvorcovia potom tento realizmus rozbijú a začnú popierať logiku času, priestoru a nálady. Stávate sa svedkom – alebo skôr voyeurom? – toho, čo zvyčajne zostáva skryté a nevyslovené, dostávate sa do podvedomých svetov a objavujete nočné mory, strachy a túžby. Vzniká tak fascinujúci boj s okolím a so samým sebou prezentovaný prostredníctvom bohatých obrazov. Od svojho založenia v roku 2000 v Bruseli uviedla skupina Peeping Tom svoje choreografie po celom svete. Súbor získal niekoľko významných ocenení vrátane Olivier Award vo Veľkej Británii za hru 32 rue Vandenbranden, Patrons Circle Award na Medzinárodnom festivale umenia v Melbourne, a je často pozývaný na belgické a holandské divadelné festivaly.
Súbor Peeping Tom podporujú flámske úrady.
Gabriela Carrizo
Gabriela Carrizo ako desaťročná začala tancovať v multidisciplinárnej škole, ktorá mala v tom čase jedinú skupinu súčasného tanca pre deti a mládež. Pod vedením Normy Raimondi sa škola transformovala na Univerzitný balet v Córdobe, kde Gabriela tancovala niekoľko rokov a kde vytvorila svoje prvé choreografie. Ako devätnásťročná sa presťahovala z Argentíny do Európy a v priebehu rokov ako tanečnica spolupracovala s Caroline Marcadé, Les Ballets C de la B (La Tristeza Complice, 1997; Iets op Bach, 1998), Koenom Augustijnenom (Portrait
intérieur, 1994) a Needcompany (Images of Affection, 2001). Pokračovala aj v tvorbe vlastných choreografií – napr. sólová inscenácia E tutto sará d'ombra e di caline a Bartime, (1993, v spolupráci s Einat Tuchman a Lisi Estaras), choreografia pre operu Wolf (2002), ktorú uviedol Les Ballets C de la B. Hrala hlavnú úlohu vo filme Fiena Trocha Kid (2012) a v roku 2013 vytvorila krátku choreografiu The Missing Door (2013) pre Nederlands Dans Theater-NDT 1 v Haagu. V roku 2015 Carrizo vytvorila predstavenie The Land, ktoré vzniklo v
spolupráci s mníchovským Residenztheater. V roku 2018 v Le Ballet de l'Opéra de Lyon adaptovali s Franckom Chartierom produkciu skupiny Peeping Tom 32 Rue Vandenbranden (2009) a uviedli ju pod názvom 31 Rue Vandenbranden ako otváracie predstavenie prestížneho Bienále tanca v Lyone. V roku 2022 bude Gabriela režírovať svoje druhý krátke dielo pre Nederlands Dans Theater. Gabriela Carizzo založila súbor Peeping Tom spolu s Franckom Chartierom v roku 2000 a obaja sú jeho umeleckí riaditelia.
Franck Chartier
Franck začal tancovať keď mal jedenásť rokov, od pätnástich študoval klasický balet u Roselle Hightower v Cannes. V rokoch 1986 – 1989 bol členom Ballet du 20ème Siècle Mauricea Béjarta. Nasledujúce tri roky spolupracoval s Angelinom Preljocajom a tancoval v predstavení Le spectre de la rose v Opéra de Paris. Od roku 1994 pôsobí v Bruseli – účinkoval v inscenácii Kinok (1994) súboru Rosas, spolupracoval na duetoch s Ine Wichterich a Anne Mouselet a v inscenáciách Needcompany (Tres, 1995) a Les Ballets C de la B: La Tristeza Complice (1997),
Iets op Bach (1997) a Wolf (2002). V roku 2013 vytvoril 33 rue Vandenbranden pre
Göteborskú operu na motívy predstavenia Peeping Tom 32 rue Vandenbranden a pripravil choreografiu pre operu Marouf, Savetier du Caire od Jerôma Deschampsa v Opéra Comique de Paris. Pre Nederlands Dans Theater režíroval v roku 2015 inscenáciu The Lost Room, za ktorú získal prestížnu holandskú cenu „Labuť – najpôsobivejšia tanečná inscenácia roku 2016“. V roku 2017 sa uskutočnila svetová premiéra inscenácie The Hidden Floor, Franckovej druhej spolupráce s NDT. V roku 2018 v Le Ballet de l'Opéra de Lyon adaptovali s Gabrielou Carizzo produkciu skupiny Peeping Tom 32 Rue Vandenbranden (2009) a uviedli ju pod názvom 31 Rue Vandenbranden ako otváracie predstavenie prestížneho Bienále tanca. V roku 2021 režíroval inscenáciu Dido & Aeneas, na ktorom spolupracovali Peeping Tom, Le Concert d'Astrée a Grand Théâtre de Genève. Franck je umeleckým riaditeľom Peeping Tom spolu s Gabrielou Carrizo od roku 2000, keď tento súbor spoluzakladali.
DIPTYCH:
The Missing Door and The Lost Room
Koncept a réžia: Gabriela Carrizo and Franck Chartier
Účinkujú: Konan Dayot, Fons Dhossche, Lauren Langlois, Panos Malactos, Alejandro Moya, Fanny
Sage, Eliana Stragapede, Wan-Lun Yu
Umelecká asistencia: Thomas Michaux
Zvuková dramaturgia: Raphaëlle Latini
Zvukové kompozície a aranžmány: Raphaëlle Latini, Ismaël Colombani, Annalena Fröhlich, Louis-Clément Da Costa, Eurudike De Beul
Svetelný dizajn: Tom Visser
Scéna: Gabriela Carrizo, Justine Bougerol
Kostýmy: Seoljin Kim, Yichun Liu, Louis-Clément Da Costa
Konfekčné kostýmy: Sara van Meer, Lulu Tikovsky, Wu Bingyan (stáž)
Technická koordinácia: Giuliana Rienzi, Pjotr Eijckenboom (tvorba)
Technickí inžinieri: Bram Geldhof/Ilias Johri (svetlá), Jo Heijens/Jonas Castelijns (zvuk)
Javiskový manažment: Thomas Dobruszkes (javiskový manažér), Clement Michaux, Kato Stevens (javiskoví asistenti)
Produkčná stáž: Lisa Gunstone, Robin Appels
Manažér turné: Amaury Vanderborght
Manažérka produkcie: Helena Casas
Komunikačný manažment: Sébastien Parizel
Manažment súboru: Veerle Mans
Predstavenie vychádza z predstavenia Adrift, vytvoreného spoločne s tanečníkmi
Nederlands Dans Theater (NDT I): Chloe Albaret, Lydia Bustinduy, César Faria Fernandes, Fernando Hernando Magadan/Spencer Dickhaus, Anna Hermann, Anne Jung, Marne Van Opstal, Roger van der Poel, Meng-keWu, Ema Yuasa/Rena Narumi, umelecká asistencia, Louis-Clément Da Costa, Seoljin Kim a Yi-Chun Li.
Koprodukcia: Opéra National de Paris, Opéra de Lille, Tanz Köln, Göteborg Dance and Theatre
Festival, Théâtre National Wallonie-Bruxelles, deSingel Antwerp, GREC Festival de Barcelona, Festival Aperto/Fondazione I Teatri (Reggio Emilia), Torinodanza Festival/Teatro Stabile di Torino – Teatro Nazionale (Turin), Dampfzentrale Bern, Oriente Occidente Dance Festival (Rovereto)
S podporou: flámskych úradov
Distribúcia: Frans Brood Productions
Diptych: The Missing Door a The Lost Room vznikli vďaka podpore Belgickej federálnej vlády
PAMÄŤ AKO LABYRINT
Diptych pozostáva z prvých dvoch častí trilógie Triptych.
Keď sa rozsvietia svetlá, divák sa ponorí do mysle muža, jeho život pred ním plynie ako film – možno je to film iných životov, životov minulých a takých, čo ešte len prídu. A tak sa v kabínach a chodbách zaoceánskej lode začína spletitá cesta, ktorou je Triptych. V tejto trilógii sa čas, spomienky a predtuchy točia okolo ilúzií, utópií a stratených lások zaslepených postáv, ktoré hrajú svoju vlastnú fikciu. Nekontrolovateľné sily ich unášajú v každej fáze ich hľadania.
V Triptychu sa postavy, stratené v čase a priestore, neustále vzďaľujú a hľadajú jedna druhú. Keď sa vydali na túto plavbu za ideálom, boli plní nádeje, ale realita ich priviedla k neistému osudu. Snažia sa nájsť cestu cez blúdenie svojich myšlienok, pričom oživujú a prežívajú svoje spomienky – alebo vytvárajú ich nové verzie, otvorené skresleniu. Triptych tak odhaľuje
melancholickú nostalgiu za budúcnosťou. Vnútorné hľadanie postáv sa odráža v scénografii. Sú izolované, stratené v obklopujúcej
temnote scény, v labyrinte chýbajúcich dverí, stratených miestností a skrytých poschodí. Scénografia je koncipovaná ako tri po sebe idúce filmové kulisy. Trojitá fikcia, v ktorej sa postavy márne snažia vytvoriť novú verziu svojej iluzórnej reality.
Tento filmový aspekt sa rovnako prejavuje aj vo zvukovej kulise predstavenia, ktorá je pretkaná Foleyho efektmi: padajúce sklo, buchnutie dverí, tlkot srdca, metronóm, vŕzganie a škrípanie lode. Efekty fungujú ako kotviace body, postavy sú vťahované a vyhadzované z priestoru, čas vibruje, stagnuje, fragmentuje sa, každej z postáv na javisku sa javí inak. Gabriela Carrizo a Franck Chartier experimentovali so zmenami filmových kulís od jednej scény k druhej, aby sa prechody odvíjali ako autonómna dramaturgická sila. Preto muž na konci druhej scény zostáva sám na veľkej posteli, zatiaľ čo technici okolo neho pracujú na montáži tretej scény. Jeho zlosť sa exponenciálne rozširuje a doslova sa mení na kaluž sĺz, divadelnú "Lacrimosu". V Triptychu je táto intermediálna dramaturgia intímnou súčasťou bludiska – ako putovanie do minulosti a budúcnosti. V tretej a poslednej scéne Triptychu
nadobúda smútok starca mýtické rozmery: kaluž jeho sĺz sa stáva oceánom, v ktorom stroskotá zaoceánska loď. Pre cestujúcich sa ich utopická plavba zmenila na opak: zvíťazili sily dystopie.
Triptych je prepracovanou verziou troch krátkych diel, ktoré Peeping Tom vytvoril pre Nederlands Dans Theater. Gabriela Carrizo režírovala prvú časť, The Missing Door, zatiaľ čo Franck Chartier režíroval dve nasledujúce časti, The Lost Room a The Hidden Floor. Carrizo a Chartier tieto diela zaradili do repertoáru Peeping Tom, aby ich mohli ďalej uvádzať a choreografie adaptovali pre tanečníkov svojho súboru. V tomto zmysle Triptych ukazuje, ako sa rôzne telá, idiómy a pracovné metódy môžu nielen prekrývať, ale aj vzájomne
obohacovať.
V novom tíme interpretov, ktorých Peeping Tom vybral špeciálne pre postavy Triptychu. sa Carrizo a Chartier zamerali na pre nich charakteristickú kombináciu technických kvalít, ktorá sa pohybuje na pomedzí tanca a divadla. S vlastným fyzickým slovníkom sledujú noví tanečníci nové línie pamäti nielen v rámci Triptychu, ale aj v rámci celého súboru.
