Wim Vandekeybus

Wim Vandekeybus je choreograf, tanečník, filmár a fotograf. V polovici osemdesiatych rokov založil tanečnú skupinu Ultima Vez. Umelecký debut sa mu podaril pozoruhodným predstavením What the Body Does Not Remember (1986). Vandekeybus svojimi inscenáciami v ostatných desaťročiach vytvoril míľniky vo vývoji moderného tanca. Jeho pohybový jazyk spája intuíciu, impulz a inštinkt s energiou, rizikom a nebezpečenstvom, ide o dramatický „Weltanschauung“ plný dynamiky a konfliktov. Jeho tvorbu charakterizuje takmer obsesívne opakovanie jednej témy: ako človek reaguje na extrémne situácie. V tejto súvislosti je preňho dôležité to, čo nazýva „momentom katastrofy“ – súčasne však do svojej tvorby vkladá humor, hravosť a žartovnú ľahkosť. Vandekeybusove produkcie majú podobu asociatívnych montáží so záľubou v prekračovaní hraníc medzi disciplínami. (Živá) hudba, video a film sú nielen neoddeliteľnou súčasťou jeho spôsobu divadelného vyjadrovania, ale sú hlavnými hýbateľmi, na ktorých sú jeho inscenácie založené.

 „Podľa mňa musí byť forma zakaždým iná. Preto niekedy vytvorím extrémne hudobné predstavenie (nieuwZwart), potom založím projekt na zážitkoch jedného človeka (Monkey Sandwich) a potom nájdem tému v klasickej mytológii (Oidipus/bêt noir alebo Bakchantky) alebo vytvorím analytické dielo, v ktorom hrá dôležitú úlohu divadelnosť (Talk to the Demon).“

Olivier de Sagazan

Olivier de Sagazan (narodený v Brazzaville v Kongu) je francúzsky umelec, maliar, sochár a performer. V súčasnosti má za sebou viac ako tristo vystúpení vo viac ako dvadsiatich rôznych krajinách. Spolupracoval s mnohými umelcami zo sveta filmu a hudby, ako sú Ron Fricke, FKA Twigs, Mylène Farmer, Nick Knight, Gareth Pugh, Mario Sorrenti, Bartosz Konopka, Qiu Yang. Na svojom konte má aj niekoľko knižných publikácií. Pri práci s hlinou a farbami de Sagazan pokrýva svoje telo vrstvu za vrstvou a stáva sa živou sochou. Takto, metaforicky, vymaže svoju vlastnú identitu. Splynie s hlinou, ktorá sa stáva akoby rozšírením jeho tela. Jeho predstavenie je bojom s materiálom, zúfalým aj vášnivým, v snahe odhaliť skryté stránky našej osobnosti. Pre de Sagazana je znetvorenie v umení tvorivým procesom, ktorý sa používa na to, aby nás upozornil na zvláštnosti tela a života.

Je to istá forma katarzie a veľká radosť z toho, že môžem nahlas a hrdo vyjadriť svoj pocit existencie v tomto svete bez toho, aby som čomukoľvek rozumel, keď sa naopak zdá, že v modernom živote moji súčasníci bez otázok prijímajú podivnosť toho, že sme ‚vrhnutí do sveta’. Predstavenie je pre mňa výnimočnosťou v priestore života, kde mám zrazu právo a povinnosť prejaviť tento údiv.“

Charo Calvo

Charo Calvo (Španielsko) je skladateľka, zvuková dizajnérka a pedagogička. Po ukončení kariéry tanečníčky v súbore Ultima Vez študovala elektroakustickú kompozíciu na Kráľovskom konzervatóriu v Monse. Vyučuje mediálnu kompozíciu na Kráľovskom konzervatóriu Mons, RITS a umeleckej škole LUCA v Bruseli. Jej tvorba je prezentovaná v širokej škále médií a možno ju počuť v medzinárodných produkciách a na festivaloch, počas tanečných predstavení, v divadle, v kine, v rozhlase a v inštaláciách. Okrem spolupráce s Ultima Vez spolupracovala okrem iných aj s Inne Goris, Sidim Larbi Cherkaoui, Les Ballets C de La B, Lotte van den Berg a Janom Fabrom. Jej vášňou je experimentovanie a výskum, objavovanie dramaturgie zvuku v každom novom kontexte. Jej rozhlasové umelecké dielo Phonobiography #1 získalo v roku 2014 cenu Palma Ars Acustica EBU. Qualia sa dostala do užšieho výberu na Palmu 2017 a v tom istom roku získala cenu Phonurgia Nova v Paríži. Všetky jej doterajšie soundartové diela získali ocenenie na viacerých festivaloch a súťažiach v Európe.

„Počujem v spánku, v mojom tele neexistuje zvukový ekvivalent pre viečka. Zvuk je vibrácia, energia v pohybe. Interakcia zvukov je vždy o výmene prenosu, reakcii alebo energetickom konflikte. (…) Pracujem na svojom materiáli, budujem štruktúry postupne, pohybujem sa sem a tam medzi aktom komponovania a aktom počúvania.”