február 2024
Po Ut St Št Pi So Ne
 1234
567891011
12131415161718
19202122232425
26272829  

2023 ULTIMA VEZ (BE)

Photo Wim Vandekeybus

Ultima Vez (BE)

2. 10. 19:00

Činohra SND

Wim Vandekeybus

Wim Vandekeybus je choreograf, tanečník, filmár a fotograf. V polovici osemdesiatych rokov založil tanečnú skupinu Ultima Vez. Umelecký debut sa mu podaril pozoruhodným predstavením What the Body Does Not Remember (1986). Vandekeybus svojimi inscenáciami v ostatných desaťročiach vytvoril míľniky vo vývoji moderného tanca. Jeho pohybový jazyk spája intuíciu, impulz a inštinkt s energiou, rizikom a nebezpečenstvom, ide o dramatický „Weltanschauung“ plný dynamiky a konfliktov. Jeho tvorbu charakterizuje takmer obsesívne opakovanie jednej témy: ako človek reaguje na extrémne situácie. V tejto súvislosti je preňho dôležité to, čo nazýva „momentom katastrofy“ – súčasne však do svojej tvorby vkladá humor, hravosť a žartovnú ľahkosť. Vandekeybusove produkcie majú podobu asociatívnych montáží so záľubou v prekračovaní hraníc medzi disciplínami. (Živá) hudba, video a film sú nielen neoddeliteľnou súčasťou jeho spôsobu divadelného vyjadrovania, ale sú hlavnými hýbateľmi, na ktorých sú jeho inscenácie založené.

 Podľa mňa musí byť forma zakaždým iná. Preto niekedy vytvorím extrémne hudobné predstavenie (nieuwZwart), potom založím projekt na zážitkoch jedného človeka (Monkey Sandwich) a potom nájdem tému v klasickej mytológii (Oidipus/bêt noir alebo Bakchantky) alebo vytvorím analytické dielo, v ktorom hrá dôležitú úlohu divadelnosť (Talk to the Demon).“

Olivier de Sagazan

Olivier de Sagazan (narodený v Brazzaville v Kongu) je francúzsky umelec, maliar, sochár a performer. V súčasnosti má za sebou viac ako tristo vystúpení vo viac ako dvadsiatich rôznych krajinách. Spolupracoval s mnohými umelcami zo sveta filmu a hudby, ako sú Ron Fricke, FKA Twigs, Mylène Farmer, Nick Knight, Gareth Pugh, Mario Sorrenti, Bartosz Konopka, Qiu Yang. Na svojom konte má aj niekoľko knižných publikácií. Pri práci s hlinou a farbami de Sagazan pokrýva svoje telo vrstvu za vrstvou a stáva sa živou sochou. Takto, metaforicky, vymaže svoju vlastnú identitu. Splynie s hlinou, ktorá sa stáva akoby rozšírením jeho tela. Jeho predstavenie je bojom s materiálom, zúfalým aj vášnivým, v snahe odhaliť skryté stránky našej osobnosti. Pre de Sagazana je znetvorenie v umení tvorivým procesom, ktorý sa používa na to, aby nás upozornil na zvláštnosti tela a života.

Je to istá forma katarzie a veľká radosť z toho, že môžem nahlas a hrdo vyjadriť svoj pocit existencie v tomto svete bez toho, aby som čomukoľvek rozumel, keď sa naopak zdá, že v modernom živote moji súčasníci bez otázok prijímajú podivnosť toho, že sme vrhnutí do sveta. Predstavenie je pre mňa výnimočnosťou v priestore života, kde mám zrazu právo a povinnosť prejaviť tento údiv.“

Charo Calvo

Charo Calvo (Španielsko) je skladateľka, zvuková dizajnérka a pedagogička. Po ukončení kariéry tanečníčky v súbore Ultima Vez študovala elektroakustickú kompozíciu na Kráľovskom konzervatóriu v Monse. Vyučuje mediálnu kompozíciu na Kráľovskom konzervatóriu Mons, RITS a umeleckej škole LUCA v Bruseli. Jej tvorba je prezentovaná v širokej škále médií a možno ju počuť v medzinárodných produkciách a na festivaloch, počas tanečných predstavení, v divadle, v kine, v rozhlase a v inštaláciách. Okrem spolupráce s Ultima Vez spolupracovala okrem iných aj s Inne Goris, Sidim Larbi Cherkaoui, Les Ballets C de La B, Lotte van den Berg a Janom Fabrom. Jej vášňou je experimentovanie a výskum, objavovanie dramaturgie zvuku v každom novom kontexte. Jej rozhlasové umelecké dielo Phonobiography #1 získalo v roku 2014 cenu Palma Ars Acustica EBU. Qualia sa dostala do užšieho výberu na Palmu 2017 a v tom istom roku získala cenu Phonurgia Nova v Paríži. Všetky jej doterajšie soundartové diela získali ocenenie na viacerých festivaloch a súťažiach v Európe.

„Počujem v spánku, v mojom tele neexistuje zvukový ekvivalent pre viečka. Zvuk je vibrácia, energia v pohybe. Interakcia zvukov je vždy o výmene prenosu, reakcii alebo energetickom konflikte. (…) Pracujem na svojom materiáli, budujem štruktúry postupne, pohybujem sa sem a tam medzi aktom komponovania a aktom počúvania.”

Hands Do Not Touch Your Precious Me

 

Réžia a choreografia: Wim Vandekeybus

Spolutvorcovia a účinkujúci: Olivier De Sagazan, Lieve Meeussen, Wim Vandekeybus, Maria Kolegova, Mufutau Yusuf, Borna Babić, Maureen Bator, Davide Belotti, Pieter Desmet, Anna Karenina Lambrechts

Ďalej účinkujú: Pjotr Nuyts, Matteo Principi & Alexandros Anastasiadis

Umelecká tvorba s hlinou: Olivier De Sagazan

Hudba a produkcia hudby: Charo Calvo

Ďalšia pôvodná hudba (červený tanec): Norbert Pflanzer

Živá kamera: Wim Vandekeybus

Umelecká asistentka: Margherita Scalise

Dramaturgia: Erwin Jans

Kostýmy: Isabelle Lhoas

Asistentka kostýmovej výtvarníčky: Isabelle De Cannière

Rekvizity: Cèline De Schepper

Svetelný dizajn: Wim Vandekeybus, Thomas Glorieux

Inžinier zvuku: Christian Schröder

Zvuk na turné: Pepijn Mesure

Koordinácia techniky a javiskový manažment: Janneke Hertoghs

Produkcia: Ultima Vez

Koprodukcia: KVS Brussels, Teatro Comunale Di Ferrara

S podporou: Tax Shelter Of The Belgian Federal Government, Casa Kafka Pictures Tax Shelter Empowered By Belfius

Ultimu Vez podporujú Flámske úrady a Komisia Flámskej komunity v regióne hlavného mesta Brusel

V predstavení Hands Do Not Touch Your Precious Me Wim Vandekeybus vytvoril mýtický príbeh o konfrontácii a premene, svetle a tme, smrti a znovuzrodení. Spolupracoval pritom so skladateľkou Charo Calvo, ôsmimi tanečníkmi a po prvýkrát s performerom a vizuálnym umelcom Olivierom de Sagazan. Spoločne vytvárajú svet, v ktorom telá balansujú ako živé telesné sochy medzi utopickým a hrozivým, mocným a krehkým. Poetický, tajomný názov je verš prevzatý z hymnu sumerskej veľkňažky Enheduanny venovaného bohyni Inanne. Zo všetkých mýtov obklopujúcich bohyňu Inannu je najzaujímavejší jej veľkolepý zostup do podsvetia. Inanna je božským stelesnením paradoxov ľudskej existencie a jej činy sú odrazom napätia a protirečení, ktorými je každý človek nútený v živote prechádzať. Tieto príbehy, zapísané na hlinených tabuľkách klinovým písmom pred viac ako 4 000 rokmi, patria k najstarším príbehom ľudstva.

Bez ohľadu na ich odlišný štýl, performancie Wima Vandekeybusa a Oliviera de Sagazana balansujú na hranici toho, čo znamená byť „telom“a človekom“. Vandekeybus vyvinul pohybový jazyk založený na impulzívnych a inštinktívnych reakciách v konfrontácii so situáciami fyzického rizika a nebezpečenstva. Jadrom de Sagazanovej práce je transfigurácia tela a tváre pomocou hliny a farby do hrudy anonymného mäsa. Vandekeybusovo a de Sagazanovo skúmanie ľudských limitov nachádza hudobnú ozvenu v materiálovej a fyzickej štruktúre elektroakustickej hudby Charo Calvo.